1.-4.11.2018

V rámci naháňania sa za najvyššími vrcholmi európskych krajín sme zrak už dlhšiu dobu upierali na Hoverlu- najvyšší vrch Ukrajiny. Rozhodli sme sa využiť sviatky začiatkom novembra a urobiť si malý výlet na blízku a pritom tak vzdialenú Ukrajinu.

Z domu vyrážame poobede s plánom dôjsť po maďarsko-ukrajinskú hranicu v Tiszabécsi a potom sa uvidí. Na hranici nikto, za 20 minút sme vybavení a nastáva naše prvé zoznámenie sa s ukrajinskými cestami. Nuž, aj do Pápče je povrch cesty kvalitnejší. Už je večer, preto v prvom väčšom mestečku Vinohradiv zostávame na noc. 4-hviezdičkový hotel s raňajkami, suita pre dvoch na noc za 20 eur?! Veľmi sympatické a ešte sympatickejšie je to, že napriek pokročilej večernej hodine nám v najbližšej pizzérii pripravia večeru z čerstvo ugrilovaného mäsa a zeleniny za veľmi prijateľnú cenu.

Ráno nás čaká niekoľkohodinové drgúľanie sa rozbitými cestami do Vorochty, kde máme zarezervované ubytovanie na 2 noci. Je to len 200 km , ale pri priemernej rýchlosti 50 km/hod. nám to trvá 4 hodiny, kým dorazíme do cieľa. Cestou vidíme kadečo- kamióny predbiehajúce konské povozy, konský povoz so sedačkami z auta s tigrím poťahom, obrovské, honosné, ale gýčové paláce ale aj skromné chalúpky s celkom úhľadnými dvormi. Veľmi veľa domov má masívne tepané brány a ploty, bude to nejaká ukrajinská móda, pretože tieto prezdobené ploty často skrývajú úplne obyčajné domčeky. Na polovici cesty nás sprevádza aj ostnatý plot- hranica s Rumunskom.

Bukovel

Poobede máme čas zájsť do Bukovelu, je to lyžiarske stredisko v rozkvete. A to doslova, všade sa stavia, je tu ohromne veľa hotelov a ešte viac sa ich buduje. Podľa info z internetu je tu 50 km tratí, ubytovacích kapacít však zdá sa oveľa viac. V tomto ročnom období tu nie je veľa turistov, prechádzame mestom a hľadáme nejaké centrum, chaotická výstavba spôsobila, že Bukovel vlastne žiadne centrum nemá. Ideme sa preto pozrieť k jazeru s množstvom atrakcií, v lete sa tu sústreďuje život . Hoci za chvíľu bude tma, stále je otvorená jedna atrakcia- na lane vysoko nad jazerom sa môžeme previesť na bicykloch. Bicykle sú istené o lano, my o bicykle. Vyzerá to pomerne bezpečne a nenáročne, keďže sú elektrické a ani krútiť pedálmi nie je potrebné. Realita je taká, že hľadieť dole pod kolesá na tmavé vody jazera nie je úplne najjednoduchšie, preto pozerám radšej pred seba na cieľ- konečnú stanicu na druhom brehu jazera. Tam bicykle preložia na druhé laná a ide sa späť. Adrenalín už opadol, sranda je to, užívame si pomalú jazdu. Už sa dokonca vytvoril rad mladých ľudí, čakajúcich, kým sa vrátime, aby mohli ísť oni. Mladá ukrajinka na nás kričí: Eto strášnoje? Da, strášnoje, odpovedám, a tak si ona proti strachu celý čas nahlas spieva ukrajinskú pesničku. 

Hoverla

Na druhý deň máme naplánovaný výstup na Hoverlu. Turistická trasa začína pri horskej chate Zarosľak, ku ktorej vedie hrozne rozbitá cesta, čosi ako keby ste sa chceli na Štefáničku vyviezť autom. Objednali sme si na vývoz taxík, recepčná v hoteli nám taxík zabezpečila na 8. hodinu ráno a ten je tam na minútu presne. Cena je vopred dojednaná na 400 hrivien za vývoz, čo je asi 13 eur. 23 km nám trvá hodinu. Prvých pár kilometrov je cesta ako-tak schodná, potom je rampa, kde registrujú všetkých turistov. Zaplatíme malý poplatok, cca 1 eur na osobu, zapíšu si naše mená a krajinu a môžeme ísť ďalej. Tu sa cesta mení na horskú cestu, samé kamene a diery, bol to fakt dobrý nápad objednať si taxík, ktorým je malá pracovná dodávka s vyšším podvozkom. Hoci, vidíme aj pár osobných áut, ako sa pomaličky štverajú hore k Zarosľaku, pre ukrajincov je určite taxík drahý. S taxikárom sa rovno dohodneme, nech nás počká a za ďalšch 400 hrivien odvezie späť. 

Výstup je možné absolvovať dvomi cestami, jedna je 3,7 km dlhá s prudším stúpaním, označená je ako ťažká a druhá 4,2 km, označená ako stredne ťažká. My volíme ťažkou hore, ľahšou dole. Stúpanie je naozaj pomerne prudké , a to celý čas, len asi na 2 miestach sa trochu zmierňuje na krátkych úsekoch. Pred nami nejde skoro nikto, za nami celkom dosť ukrajincov. Je zaujímavé sledovať ich výbavu do hôr, väčšinou šlapú v teplákoch alebo rifloch, často majú na nohách snehule. Je síce november, ale je teplo, my kráčame v krátkych rukávoch, bundy v ruksaku. Ukrajinci buď ruksak nemajú a nesú si všetko v ruke, alebo v igelitke, alebo majú malé školské ruksaky, do ktorých sa im ich mohutné vetrovky nevmestia. Ich chuť šlapať na vrchol je však obdivuhodná, je vidieť, že to nie sú turisti, ale ľudia, ktorí z lásky k svojej vlasti sa chcú aspoň raz za život postaviť na jej vrchol. 

Po hodine a 40 minútach sme hore, okrem nás sú tu 2 mladí ukrajinci a 1 chalan, ktorý si na vrchole rozkladá bufet. Predáva medaile a magnetky " dobili sme Hoverlu" , ale aj sladkosti, kávu a čaj. Kupujeme si od neho magnetku za 1 euro a čaj za 70 centov!, a to musel vyvliecť všetko vrátane vody na čaj na chrbte sám hore.  Dáme sa do reči s chlapcami, čo vyšli na vrchol pred nami, komunikácia je zmiešaná, angličtina s ruštinou , ale aj slovenčinou, tej asi rozumejú lepšie ako ruštine. Postupne prichádzajú ďalší, radujú sa, že to zvládli a priväzujú štátne vlajky k tyčiam, ktoré sú na vrchole. Okrem toho je tu aj vysoký kríž a mramorová tabuľa, v ktorej sú ukryté piade zeme zo všetkých kútov Ukrajiny.

Po chvíli sa rozhodneme pre zostup, zostupová trasa je rovnako strmá ako výstupová, až posledný úsek cez les je miernejší. Dole sme raz dva, náš taxík nás čaká a odvezie naspäť do hotela Chatky Ruslany, kde bývame. Dáme si obed v reštaurácii hotela, plnené pelmene sú výborné, a stále máme dosť času zájsť do mestečka Yaremche. Najprv si však dohodneme s recepčnou z hotela na večer čan. Reklamy na čan sme videli na každom kroku, ale čo to je, sme pochopili až z výkladu pani zo zmenárne. Gariačij čan- kotol s vodu, zohrievanou nad ohňom, v ktorom kúpanie je povinná ukrajinská jazda. 

Yaremche ( Jaremče )

Yaremche je staršie karpatské stredisko, kde sa kedysi chodil rekreovať na poukazy celý Sovietsky zväz, je dosť roztiahnuté a kvôli nedostatku času ho prejdeme len autom hore dole za pár minút. Stíhame aj na chvíľu zastaviť pri trhu, kde sa predávajú hlavne kožušiny a vlnené výrobky a potom pri vodopáde Probij, ktorý nie je veľmi vysoký, napriek tomu celkom impozantný. Tu sú opäť stánky s ukrajinským tovarom, zisťujeme, že na každom trhu je tovar úplne rovnaký. 

Vorochta a čan

Naše ubytovanie v chatke v hoteli Ruslany je na okraji dediny Vorochta, kde sa nachádza pár obchodov a reštaurácií. Vorochtu sme zvládli za pár minút, malá dedinka, ale kvalita jedla v reštaurácií je výborná. Čan nám dohodla recepčná z nášho hotela v inom hoteli vo Vorochte a dohodla nám aj odvoz taxíkom. Vedela , čo robí, sami by sme nikdy hotel nenašli, keďže ku nemu vedie len úzka štrková cesta , ledva pre jedno auto, cez most, ktorý nevyzerá, že je stavaný pre autá. Taxík nás dovezie pred hotel, obsluha nás už čaká, čan pod holým nebom je pripravený. Okrem kotla s vodou je tu aj ochladzovacia kaďa a sauna, aj lehátka na oddych a chalan nám za chvíľu donesie džbán karpatského čaju. Je to zážitok, chalan prikladá na oheň, varíme sa v kotli vo vode spolu s halúzkami čečiny, každú chvíľu musíme z kotla vyskočiť a ísť sa schladiť do ochladzovacej kade. A popritom popíjame čaj- geniálne zakončenie ukrajinského pobytu!

Bolo by super, keby sa príbeh mohol skončiť takto pozitívne. Keby všetky zaujímavé zážitky a stretnutia s milými ukrajinskými obyvateľmi neznegovalo stretnutie so skorumpovanými ukrajinskými policajtami . Je pravda, čo sa o Ukrajine hovorí, bez hotovosti na nevyhnutné výdavky na úplatky sa na cesty nevyberajte! Potom plagát s výzvou " STOP korupcii na Ukrajine! " nalepený na okienku colnice vyznie ako výsmech. A k dobrej nálade neprispeje ani 4 hodinové čakanie na colnici, aj keď je spôsobené len tým, že si maďarskí colníci robia svoju prácu poctivo. Cestovanie je však také, nie vždy je len o pozitívnych zážitkoch !