Prvý cieľ expedície je v Nemecku, je ním najvyšší vrch Nemecka Zugspitze s nadmorskou výškou 2962 metrov nad morom. Čítame rôzne reportáže z výstupov, z ktorých nám je jasné, že najkrajší výstup by bol z nemeckej strany cez údolie Hollental. Má to však háčik, chata Knorrhutte kde je nutné prespať, je v rekonštrukcii a za jeden deň to nedáme. Nič sa nedá robiť, pôjdeme z rakúskej strany, z dedinky Ehrwald sa to dá zvládnuť aj za 1 deň.

Do Ehrwaldu dorazíme o siedmej večer, ubytovanie sme si rezervovali vopred na dve noci v hoteli Tannenhof, keďže nás čaká náročná túra. Chceme sa vyspať v posteli.

Výstup na Zugspitze, najvyšší vrch Nemecka

Ráno je budíček skorý, o 5:30 a hneď aj vyrážame, na poobede predpoveď hlási dážď a túra bude dlhá. O šiestej sme už na ceste, prvú pauzu si dávame na Wiener Neustadter hutte po skoro 3 hodinách šlapania. Kupujeme si čaj a dávame si raňajky z vlastných zásob – kamarátove „ enduro „ klobásy, ktoré sú najvhodnejšie na dlhé cesty, sú tak vysušené, že vydržia akékoľvek horúčavy, ale vyžadujú dobrý chrup.

Od chaty je už trasa istená, jedná sa však len o ľahkú ferratu, ani sa neistíme, len sem – tam sa zakvačíme na fixné lano, skôr preto, aby sme ferratovú výstroj aspoň trochu využili, keď ju už vláčime so sebou. Konečne po 3 hodinách stúpania ferratou sme na vrchole.  Vyzerá to trochu divne, keď sa vynoríme tesne pod vrcholom Zugspitze pri stanici lanovky. Na Zugspitze vedú 3 lanovky, z rakúskej aj z nemeckej strany a týmito lanovkami prišlo na strechu Nemecka kopec ľudí, väčšina v plážových žabkách, niektoré dámy dokonca aj v lodičkách. My sme jediní vo ferratových setoch. K samotnému vrcholu je ešte pár metrov, mieri tam veľa ľudí, nedarí sa nám odfotiť na vrchole samotným. Výhľad nemáme žiaden, je oblačnosť, do údolia nevidieť, aj tak sa nás zmocňuje pocit šťastia, že sme to dokázali. Sme na vrchole Nemecka! Nastúpali sme skoro 1800 výškových metrom za 6 hodín, čo je pre nás statočný výkon. Vieme, že sú aj iní borci, dočítali sme sa, že na Zugspitze sa beží extrémny beh a doterajší rekord je len 2 hodiny a 3 minúty. My sme spokojní aj s našim výkonom. V reštaurácii lanovky si dáme kávu a zvezieme sa lanovkou dole, celý čas nespadla ani kvapka, napriek nepriaznivej predpovedi.

Ešte je len skoré popoludnie, odvezieme sa autom k jazeru Eibsee na nemeckej strane pod Zugspitze dať si obed. V reštaurácii na brehu jazera pracujú aj dvaja Slováci, pozrieme sa lepšie, a to chalan z nášho rodného mesta. Aj on nás spoznal, dostaneme od neho pečenú makrelu zdarma, vďaka, Laco.

Po obede zamierime do Garmisch-Partenkirchen, chceme si pozrieť olympijský areál, kde sa v roku 1936 konala zimná olympiáda. Mestečko aj areál je krásny, ale teraz už dosť leje . My, šťastní, že dážď prišiel až teraz, si symbolicky, v prvý deň našej dovolenky, kupujeme dáždniky- predpokladáme, že sa nám ešte veľakrát zídu.

Wellness v hoteli nás už dorazí úplne, ideme do postele skoro.

Svoj cieľ v Nemecku sme splnili, môžeme sa presunúť do Luxemburska, malá zachádzka však umožní nasať aj trochu nemeckej histórie. Preto odbočíme do Schwangau k zámku Neuschwanstein schloss. Je to jeden z najnavštevovanejších turistických cieľov v Nemecku, ktorý inšpiroval aj Walta Disneyho pri vytvorení hradu Šípkovej Ruženky. Z parkoviska sa odvezieme autobusom ku hradu, na vstup do hradu by sme museli veľa čakať, preto si pozrieme zámok len zvonka a z mosta Marien Bridge, odtiaľ je naň ozaj nádherný pohľad. Dole zbehneme pešo, kúpime si magnetky, dáme obed a pokračujeme v ceste do Luxemburska.

Luxembursko

Kvôli zápcham na nemeckých diaľniciach je cesta do Luxemburska nekonečná. Hlavne okolo Frankfurtu ideme krokom, Mariana dostala nápad skočiť si do Frankfurtu na frankfurtské párky, my sme to však zavrhli. Konečne sme v Luxembursku, o 18:30 prechádzame hranicu a potiahneme to až k hlavnému mestu Luxemburgu. Prvá značka s označením kempu nás zvedie z diaľnice priamo pod ňu. Kemp sa nám páči, je tu veľa miesta a je lacný. Blízkosť diaľnice však v noci stráca na atraktivite, celú noc nám vysoko nad hlavami hučia kamióny a autá.

Ďalší deň venujeme skoro celý prehliadke Luxemburgu. Je to krásne mesto, veľmi zelené, nie priveľké, takže sme stihli pomerne dosť. Rozkladá sa na strmých svahoch a údoliach dvoch riek a tento náročný terén je prekonávaný asi 100 mostmi. The Bock Casemates je hlavná turistická atrakcia, ktorú navštívil dokonca aj Napoleon, sú to ruiny starého hradu a zachovaný a zrekonštruovaný podzemný systém pasáží a galérií, je to fakt zaujímavé, dalo by sa tam aj stratiť. Okrem toho sa prejdeme po starom meste, ktoré je zapísané do zoznamu Unesco, pozrieme si katedrálu Notre Dame, v nej sú uložené pozostatky českého kráľa Jána Luxemburského, aj promenádu s najkrajšími balkónmi v Európe Chemin de la Corniche. Luxemburg patrí k najbohatším mestám Európy, preto radšej obedujeme len v McDonalde, tu sa ceny dajú zniesť.

Z mestskej turistiky nás bolia nohy, podvečer už máme dosť a ideme ďalej. Nocľah máme naplánovaný v kempe Martbusch v Berdorfe, ten sa nachádza pri vstupe do Malého Luxemburského Švajčiarska.

Kemp nájdeme ľahko, dokonca majú voľnú aj búdku pre štyroch. Vyzerá ako drevený sud, spolovice zakopaný v zemi, veľmi štýlové a efektívne zariadené ubytovanie aj s WC a mini kuchynkou, a to len za 55 EUR na noc. Peťovi sa podarilo rozbiť v chatke na zemi pohár, takže ešte sme len prišli a už upratujeme. Mariana je celá šťastná, keďže upratovanie patrí medzi jej tajné koníčky.

V noci riadne leje, čo je smola, prekazí nám to plány na ďalší deň. Kto bol v Českom alebo Saskom Švajčiarsku, vie si predstaviť, ako nás mrzelo, že mokrá skala nám bránila druhý deň využiť na lezenie. Dokonca sme mali vybavené aj povolenie na lezenie, o ktoré sme žiadali mailom ešte z domu. Namiesto lezenia sa aspoň prejdeme pomedzi vysoké skalné útvary s úzkymi štrbinami medzi nimi. Niektoré majú šírku len 30 cm. Tento prírodný park je nádherný, skoro prázdny, samozrejme chýbajú lezci, keďže je po daždi mokro.

Keď sme aj neliezli, nevadí, ale najvyšší vrch Luxemburska zdoláme! Je nim Kneiff s nadmorskou výškou 560 metrov. V google mape sme ho našli, mierime k nemu autom a márne dúfame v nejaké značenie. Nikde žiadne, až na druhý pokus zbadáme úzku lesnú cestu, ktorá k nemu vedie z hlavnej cesty. Odbočíme, zaparkujem na lúke a vydáme sa k vrcholu pešo . Peťo ako správny horal berie aj lano na krk a prilby. Kneiff nie je nijako zvláštne označený, je to len triangulačný bod na lúke, kus betónu, na ktorom je napísané Kneiff. Postavíme sa naň a fotíme sa. Stavím sa, že 99% Luxemburčanov tu v živote nebolo.

8 minút po zdolaní Kneiffu už prechádzame hranicou Belgicka. Dnes máme horolezecký deň, ideme rovno na 694 metrov vysoký vrchol Belgicka- Signal de Botrange. A o hodinu po vstupe do Belgicka na ňom stojíme. Tento je aspoň označený, parkovisko je hneď pri ňom  a Belgičania dokonca postavili aj 6 metrov vysokú betónovú plošinu so schodíkmi, pre tých, ktorí chcú dosiahnuť nadmorskú výšku 700 metrov.

Do tretice všetko dobré, holandská hranica je blízko, tak poďme sa postaviť aj na najvyšší bod Holandska Vaalsberg. Ten sa nachádza na hranici 3 krajín Holandska, Belgicka a Nemecka a má nadmorskú výšku 322,7 metra. Leje ako z krhly, ale nás to neodradí, vrchol tretej krajiny v tento deň je dosiahnutý!

V aute sa komplet prezliekame, dážď bol naozaj výdatný. Pôvodný plán bol, že niekde v okolí prespíme, nie je ale veľa hodín a stále leje, preto radšej pokračujeme v ceste, smer Brugge.

Sme presvedčení, že v okolí Brugge musí byť veľa kempov, škoda len, že sa nám nedarí žiaden nájsť. Hodinu sa vozíme po predmestí Brugge a nič. Musíme ísť viac k moru, rozhodneme sa. Sme v Zeebrugge, aj tu sa vozíme hore dole, ale na žiaden kemp sme nenarazili. Až nám jedna dobrá duša poradí cestu a konečne, našli sme. Je však plný, nemajú ani len 2 malinké miestečka. Krútia nad nami hlavami, veď je leto, hlavná sezóna, čo čakáme? Našťastie o kus ďalej je ešte jeden kemp , volá sa Jamboree a tam sa nájde miesto pre 2 stany. Ale len na jednu noc, my by sme chceli zostať dve. Nakoniec sa dohodneme, že na druhý deň sa ukáže, či nám nájdu nejaké miesto alebo sa budeme musieť zbaliť.

Po raňajkách v kempe nám recepčný ukáže, kde sa máme presunúť, je to len o pár metrov ďalej, zmysel celého nechápeme, ale sme šťastní, že nemusíme ísť hľadať iný kemp. Ideme k moru dať si kávičku. V Zeebrugge je najškaredšia pláž, akú sme kedy videli, ale aspoň si omočíme nohy v Severnom mori, nie je až také studené. V kaviarni sa čašník čuduje našej reči, keď povieme, že sme zo Slovenska, nechápe, sem v živote Slovák na kávu nezablúdil.

Také, aké je škaredé Zeebrugge, také je Brugge nádherné. Očarí  nás historické centrum, ktoré je zapísané do zoznamu Unesco, námestie Markt a sieť kanálov, vďaka ktorým sa mesto prezýva aj Benátky severu. Zakúpime si plavbu loďou po kanáloch a kocháme sa nádhernou architektúrou. A tu zrazu labrador v okne – v jednom článku na nete o Brugge sme sa dočítali o labradorovi, ktorý priťahuje pohľady turistov ležiac na vankúši v okne domu.

Nevynecháme ani katedrálu Notre Dame s Michelangelovou sochou Madony a katedrálu St. Salvador a pozrieme si svätú relikviu -kvapku Ježišovej krvi v Bazilike vzácnej krvi. Kulinárske zážitky máme z ochutnávky belgického piva, vrátane čerešňového, pravých belgických hranolčekov a waflí a dcéram domov kupujeme belgickú čokoládu.

Krásny deň sme zavŕšili kultúrnym zážitkom v kempe, vedľa nás sa mladý francúzsky pár pokúšal, asi prvý krát v živote, postaviť stan. Výsledok bol dosť komický.

Ráno sme zbalili kemp a presunuli sa do Oostende, každý rok sú tam na pláži postavené sochy z piesku. Volá sa to Disneyland Paris Sand Magic, platí sa tu vstupné 12 EUR na osobu a je to naozaj kus umenia. Z piesku sú postavené výjavy z rôznych rozprávok, rozprávkové bytosti a filmové postavičky, je toho veľmi veľa a je to dokonalé.

Ešte kávička na pláži a smerujeme do Holandska. O ceste Holandskom si prečítate tu:

Dôvod, prečo mierime z Holandska ešte viac na sever, sú Marianine detské sny. Kým všetci jej rovesníci túžili ísť na dovolenku do Juhoslávie, Mariana snívala o plážach baltského mora s modro-bielo pásikavými plážovými košmi.

Vybrali sme si kúpeľné mestečko Ostseebad Boltenhagen, aj tu sú kempy plné, stanové miesta si nájdeme až úplne na konci kempu. Zatiaľ je to najlacnejší kemp, za 2 noci 67 EUR pre všetkých. A teplá voda je zadarmo, nie ako v Belgicku, iba za wifi sa platí. Postavíme stany a ideme sa pozrieť, či sú na pláži strandkörbe- plážové koše. Je ich tam veľa, zajtra plážujeme!

Po raňajkách v kempe ideme na pláž. Prenajmeme si jeden plážový kôš za 9,50 EUR na deň a vytešujeme sa z pláže Baltského mora. Peťo musí Marianu štípať, aby vedela, že to nie je sen! Po pláži behá labuť a nechá sa kŕmiť z ruky. Samozrejme aj sa kúpeme, voda je studená, ale veľmi osviežujúca a po chvíli sa nám zdá príjemná na plávanie.

Dlho to ničnerobenie nevydržíme, poobede už máme slnenia dosť a odvezieme sa do hanzového mesta Lübeck. Hanza bol zväz nemeckých obchodných miest, ktorý prevádzkoval diaľkový obchod od 12. do 17. storočia. Náš kemp sa nachádza medzi dvoma hanzovými mestami, Lübeckom a Wismarom. Dnes si pozrieme Lübeck. Mesto je veľmi pekné, s typickými tehlovými hanzovými domami, stredoveké centrum je zapísané do zoznamu Unesco. Nemáme žiaden plán, iba chodíme po meste hore-dole a nasávame atmosféru mesta.

Večer si v kempe ugrilujeme na jednorázovom grile skvelú večeru.

Ráno balíme kemp a ideme na pláž. Toto je posledný deň dovolenky, chceme si ho ešte užiť. Slníme sa a kúpeme do druhej poobede, potom je už čas naobedovať sa naposledy pri mori a ísť. Dnes chceme potiahnuť cez Nemecko, uvidíme ako dlho sa nám bude chcieť, ale kým vyrazíme na cestu, pozrieme si aj Wismar.

Wismar je rovnako pekné hanzové mesto, od 2002 tiež na zozname Unesco. V centre mesta sa nachádza najväčšie severonemecké námestie s rozmermi 100 x 100 metrov.

A potom už len ťaháme smer Drážďany. Dotiahli sme to až do Čiech, lebo sme nenašli žiadne ubytovanie pri diaľnici v Nemecku. Nakoniec spíme v 4 hviezdičkovom hoteli v Lovosiciach, ktorý je jediný otvorený po ceste.  

Cestu z Čiech domov už charakterizuje len zápcha na cestách. Zápcha pred Prahou, zápcha v Prahe, zápcha za Prahou. O to väčšia radosť, keď sme už konečne doma, plní zážitkov z road tripu po Beneluxe.